young woman 2194038 1920

Cesta za meditáciou

Pred niekoľkými rokmi som pocítila túžbu, že chcem vedieť,  čo to znamená meditovať. Nikto z mojich známych mi to nevedel vysvetliť, respektíve to, ako to popisovali, mi pripomínalo relaxáciu a niekde vo vnútri som cítila, že je to niečo iné, hlbšie, čo potrebujem preskúmať a vyskúšať, aby som to pochopila. V tom čase som už začínala koketovať s jogou a vďaka nej prišla pozvánka na cestu do Indie. Nikdy predtým som sa nezaujímala o Indiu, ani východné filozofie a aj keď som sa zľahka venovala joge nemala som žiaden sen alebo cieľ v tejto oblasti. Bola som skôr praktický a pragmatický typ, ale s pocitom, že mi niečo chýba. Na pozvánku do Indie som inštinktívne prikývla, prakticky zariadila všetko potrebné na cestu, ktorá sa mala udiať približne o pol roka a oddala sa obavám, ako to vysvetlím doma. Až z dnešného pohľadu viem, že som si dovtedy nedovoľovala ani len priznať, že v mojom vnútri niekto alebo niečo volá a ja som len plávala životom, akoby ma unášal okoloidúci prúd. Odrazu sa vynorila potreba vysvetliť a nejako logicky obhájiť, že chcem ísť do Indie. Lenže žiaden logický argument som nemohla nájsť a tak som podvedome pestovala strach z toho, ako to oznámiť manželovi. Pobyt mal trvať takmer celý mesiac. Nakoniec som sa asi mesiac pred odchodom odhodlala „prezradiť“, že cestujem do neznámej krajiny, s ľuďmi, ktorých poznám „len z jogy“ a neviem ani kam presne idem. Nastal deň „D“ a skupina šiestich žien nastúpila vo Viedni do lietadla smer Doha v Katare a odtiaľ do Kochi – mesta v južnej Indii, štáte Kerala, ktorý samotní Indovia volajú God’s own country, čiže „vlastná krajina Boha“. Do Indie sme prileteli v skorých ranných hodinách a na letisku nás už čakali vopred dohodnutí usmiati vodiči. Úsmev a úprimnosť pohľadu týchto mladých ľudí bola napriek únave z letu nákazlivá. Po ceste z letiska sme vyzdvihli mnícha, ktorý vyzeral ako deduško z rozprávky. Biele vlasy, brada a oblečenie a opäť tmavé, usmievavé, úprimné oči. Asi po troch hodinách jazdy sme prišli na miesto, ktoré bolo uprostred voľne rastúcich palmových stromov, ako malá oáza jednoduchosti a ako sa ukázalo neskôr predovšetkým miestom úplného prijatia, uvoľnenia a domova bez výhrad. Bol to malý skromný ašram, ako sa v indickom náboženstve volá kláštor alebo duchovná pustovňa. Slovo pochádza zo sanskritu a znamená „krok na cestu životom“, čo som samozrejme v tom čase netušila. Ašram bol vedený tromi mníchmi, jedným z nich bol deduško, ktorého sme vyzdvihli cestou.

            Od prvého dňa pobytu v ašrame sa materializovala moja túžba meditovať. Náš denný režim totiž okrem iného pozostával z troch meditácií denne, ktoré začínali úvodnými modlitbami  v sanskrite a pokračovali sedením v tichu po dobu, ktorú každý uznal podľa vlastného uváženia. Akoby hneď od začiatku bola v nás vložená dôvera, že vieme, čo máme robiť. Nikto sa nepýtal na našu predchádzajúcu „meditačnú prax“. Po spoločnej večeri sme viedli spoločenské rozhovory, v ktorých sa nám mnísi predstavili, porozprávali s svojom živote v ašrame a úprimne sa zaujímali o nás. Povzbudzovali nás k rozhovorom o otázkach a dôvodoch, prečo sme pricestovali do ašramu, prípadne k tomu, čo by sme chceli vyriešiť vo svojom živote. Vôbec som nevedela prečo som tam prišla a ani, čo som chcela vyriešiť. Napriek tomu som si povedala, že zrejme ma tam niečo priviedlo a ak budem čakať na posledný deň pobytu na rozhovor s niektorým z mníchov, tak premárnim šancu, ktorá sa mi ani neviem ako, ani k čomu naskytla. Preto som v duchu vyslovila meno mnícha, ktorý nám predstavil ašram a viedol modlitby a doplnila to o slová „pomôž mi“. Po večeri sa mních postavil, šiel zobrať nejaké sladkosti do kuchyne a keď sa vrátil ponúkol nimi ostatných aj mňa, položil ich na stôl a posadil sa vedľa mňa. Takú rýchlu odpoveď som nečakala. Zovrelo mi hrdlo. Bolo mi jasné, že môžem povedať, o čo mi ide., aj keď som nevedela, čo to je. Tak som ho požiadala, či sa s ním môžem porozprávať. On prikývol a dal mi termín nasledujúci deň poobede. Nasledujúci deň poobede vyzbrojená vreckovkami som sa vybrala na rozhovor. Vstúpila som do miestnosti, do ktorej mi mních rukou ukázal a v tom ma upozornil, aby som si vyzula šľapky. Vstup na boso je prejav úcty, ktorý som hneď na začiatku opomenula a bola som z toho trochu zmätená. Vstúpila som teda bosá, pozrela sa mu do očí a niekde z môjho najhlbšieho vnútra sa cez moje oči, ktoré nemohli spustiť pohľad z jeho očí, začali valiť slzy, ako nekonečný potok. Bol to pohľad, aký som dovtedy, ani potom s nikým nezažila. Nedá sa slovami opísať, čo sa vtedy odohrávalo v mojom vnútri, akoby všetko priznané aj nepriznané, vedomé aj nevedomé dostalo pokyn „otvor sa“ a vytekalo von cez moje slzy. Neviem, ako dlho to trvalo. Keď som sa konečne zmohla na slovo, povedala som len : „Neviem, čo chcem povedať, ani prečo som prišla, ani prečo plačem.“ Mních sa usmial, spýtal sa, či si dám čaj a šiel ho pripraviť do kuchyne. Keď sa vrátil, podal mi čaj, pri pití ktorého sme len nezáväzne konverzovali o jeho živote, ako sa rozhodol pre život mnícha, trochu o mojich obavách pred cestou a nejakých detailoch o živote, ktorý som v tom čase viedla. Na záver mi len povedal : „Nevidíme sa prvýkrát.“ 

            Odvtedy som v Indii bola niekoľkokrát, prešla niekoľkými inštruktorskými kurzami jogy a meditácií v rôznych krajinách a systémoch, s rôznymi učiteľmi. A to k čomu som dospela ohľadom meditácie a rôznych inštrukcií k nej, ktoré ste možno zažili aj vy,  je nasledovné:

VYPRÁZDNIŤ MYSEĽ je jeden z mýtov, ktorý sa o meditácii dozviete.

Vyprázdniť čokoľvek je možné za predpokladu, že je to plné. Neexistuje však žiadna nádoba v našej hlave, kde sa zhromažďujú myšlienky. Tie len prichádzajú a odchádzajú v rovnakej alebo pozmenenej podobe a tým sa nám dostávajú do pozornosti. Podľa toho, ktorej myšlienke venujeme pozornosť, začíname sa uberať nejakým smerom, priťahovať podobné myšlienky, podobne rozmýšľajúcich ľudí, miesta a situácie a vytvárať podobu nášho daného momentu a čím viac tú myšlienku pozorujeme, dávame jej väčší priestor a to sa prejaví v podobe času stráveného nejakým spôsobom, „v závislosti od“ myšlienky, ktorú sme nasledovali. 

Myseľ je
NÁSTROJ NA TVORENIE
kratších alebo aj dlhších časových úsekov,
ktoré sa spolu volajú ŽIVOT.

Meditácia je tiež určitý časový úsek nášho života, kedy myseľ pracuje rovnako ako inokedy, len my sme sa rozhodli, že si sadneme a budeme v kľude. Tento kľud najlepšie využijeme pozorovaním mysle, nie popieraním toho, že produkuje myšlienky a plní si tým úlohu, na ktorú je určená. Pozorovanie v meditácii znamená uvedomovanie si, že:

  1. myšlienky prichádzajú a odchádzajú, bez ohľadu na to, či ich nejako triedime, analyzujeme, či inak sa nimi zaoberáme,
  2. napriek tomu, že myseľ „pracuje“, existuje niekto/niečo v nás, schopné  pozorovať proces myslenia a zároveň rozhodnúť sa do procesu myšlienok začleniť alebo nie. A TOTO ÚPLNE STAČÍ
KONCENTROVAŤ SA na jeden bod, dych, farby, plameň sviečky, svoje telo, atď. . 

Toto všetko sú techniky, ktorú sú cestou k spomaleniu a preklopeniu od uponáhľaného myšlienkového procesu a v lepšom prípade cestou k uvoľneniu, v horšom k frustrácii a myšlienkam, prečo nám to nejde. Nie je to však meditácia. Môže to však byť aj krok, keď niekto/ niečo v nás je už uznané v zmysle bodov 1 a 2 a dostáva priestor k tréningu a posilňovaniu rozhodovania tak, ako keď posilňujeme svaly tela. Keď svaly tela prestaneme posilňovať, po čase prestanú byť schopné vykonávať niektoré pohyby, rovnako aj schopnosť rozhodovania a prideľovania dôležitosti myšlienkam nášho vnútorného „pozorovateľa“ klesá, keď mú nedávame priestor.

PRIJAŤ SA je jedna z najťažšie dosiahnuteľných a zároveň najtransformujúcejších schopností vnútorného pozorovateľa.

Ide o schopnosť, ktorá nie je jednorázová, ale ktorej prvý vedomý zážitok nás posilní pri mnohých ďalších príležitostiach v živote.  Zahŕňa v sebe pochopiť sa prostredníctvom poznania seba. Poznávame sa cez rôzne životné skúsenosti, vrátane meditačných techník, v ktorých nachádzame more príležitosti na prijatie sa. V čase, keď sa rozhodneme meditovať sa skôr, či neskôr postupne začínajú vyplavovať myšlienky, kedy sami seba viníme a odsudzujeme za rôzne situácie a vtedy nám pomôže náš vnútorný pozorovateľ. 

MILOVAŤ SA je štádium, ktoré zahŕňa bezvýhradnosť a bezprostrednosť. 

Bez výhrad a bez upriamovania pozornosti na svoju osobnosť – stred okolo ktorého sme dovtedy tvorili svoj život, inak povedané svoje myšlienky, sa prijímame a milujeme. Je zdrojom našej tvorivosti, blaženosti a večnosti. Keď pochopíme, že myšlienky  a zaoberanie sa nimi môže byť nekonečné, vtedy zistíme, že existuje lepšie nekonečno a tým je láska. A to už sme na dobrej ceste.

MEDITOVAŤ znamená pozorovať , uvedomovať si, uznať a konať v súlade s našim vnútorným činiteľom/vodcom/guru.

Je to cesta k uvedomeniu si kým sme, čo nám robí radosť, aké sú naše vnútorné pohnútky, túžby, naplnenia, ale aj trápenia a zažívania všetkej škály emócií, ktoré nás ako neviditeľné nitky priťahujú späť do života a situácii, ktoré chceme pochopiť, prijať, milovať. Je to individuálna cesta, na ktorej si vyberáme rôzne techniky. Kým počúvame hlas svojho srdca, všetky techniky sú správne a vedú k zdroju našej lásky, ktorá napĺňa čoraz dlhší časový úsek nášho pozemského života.

PRVÝ KROK však musíme urobiť vždy sami, bez ohľadu na výsledok.

Ako keď hráme bowling. Guľu hodíme do stredu cesty hneď na začiatku a ona niekam dorazí. Ale keď sa od začiatku sústredíme na cieľ, je veľmi pravdepodobné, že vzhľadom k jeho vzdialenosti a váhe gule, netrafíme, pretože guľa zíde z cesty. 

Viac o meditácii pochádzajúcej z budhistickej tradície, ktorá bola pôvodne vyvinutá pre ťažko chorých pacientov na zvládanie bolesti sa dozvieš v časti mindfulness https://gamaya.sk/mindfulness/

Pridajte komentár

Váš e-mail nebude zverejnený. Povinné polia sú označené *